Jazykový zákon nám tu skutočne zostal z časov národniarskych ideológov Mečiara, Slotu a nakoniec Maďariča. Ak by sa mal stopercentne dodržiavať, bolo by to absurdné. Nejeden lekár na východe hovorí so svojimi starými pacientmi po rusínsky. Mnohé matrikárky na juhu Slovenska zase s domácimi po maďarsky. Nápisy na obchodoch na moravsko - slovenskom pomedzí nájdeme v slovenčine aj češtine. Podobne sa objavuje poľština či iné jazyky. To všetko sa podľa zákona síce môže, ale len v podobe neprehľadnej splete príkazov, zákazov a následných výnimiek. Preto považujeme za rozumnejšie nadbytočné paragrafy rovno zrušiť a potom nemusia byť výnimky.
Je to starý a nadutý zákon, ktorý v mnohom obmedzuje práva občanov slobodne šíriť a prijímať informácie vo svojom jazyku a zasahuje aj do slobody ich podnikania. Preto spolu s kolegami Osuským, Dostálom a Zimenovou zastávam názor, že je najvyšší čas uviesť veci na pravú mieru a zosúladiť zákon s praxou.
Náš návrh, ktorý predkladáme na júnovej schôdzi parlamentu, vnáša slobodu do používania rôznych jazykov na území Slovenska. Ani náhodou sa nesnaží "oslabiť slovenčinu", ako počúvame v hysterických reakciách. Povinnosť slovenčiny v úradnom styku zostáva naďalej vymedzená ako doteraz - akurát sa pridáva sloboda v používaní jazyka menšín pri veciach ako písanie obecných kroník vo vlastnom jazyku (pričom povinnosť viesť kroniku aj v slovenčine zostáva), možnosť pridávať nápisy geografických názvov na zemepisné tabule či mapy aj v iných jazykoch bez nutnosti lavírovať medzi tým, čo ešte je a čo už nie je dovolené, vysielať v súkromnom médiu programy v jazykoch, aké majiteľ média uzná za vhodné, a teda napríklad nechať mu povedzme možnosť nedabovať české filmy pre deti do slovenčiny, v cirkvách či školách s vyučovaním v menšinových jazykoch viesť svoju agendu v jazyku, v akom chcú (s tým, že napr. matričné záznamy či presne stanovené záznamy školy budú naďalej vedené v slovenčine) a podobne.
Návrh zároveň odstraňuje alogizmy, t. j. časti zákona priečiace sa logike. Zákon síce stanovuje prednosť slovenčiny pred ostatnými jazykmi, no z pohľadu praxe je to často nevymožiteľná požiadavka. Je jasné, že nikto neprinúti lekára hovoriť s pacientom dokonalou slovenčinou, ak jej pacient nerozumie a lekár naopak ovláda jeho reč. Podobne je na tom napríklad personál v sociálnom zariadení, domove sociálnej starostlivosti, v obchode, na pošte, ale napríklad aj na obecnom úrade, ktorý napriek tomu, že rozumie maďarsky, poľsky, rusínsky, chorvátsky, bulharsky, česky... (ale kľudne trebárs aj anglicky či francúzsky) nebude z prirodzenej povahy situácie odpovedať človeku, ktorý naňho prehovorí v tomto jazyku, výlučne po slovensky iba preto, lebo slovenčina má podľa zákona prednosť pred inými jazykmi. Zákon si to uvedomuje a musí to riešiť systémom rôznych výnimiek, čo je len zbytočne komplikované. Lepšie je teda oslobodiť zákon od týchto zbytočných ustanovení, pretože prax si bude žiť vždy svojim životom bez ohľadu na zákon. Nevymožiteľnosť prednosti slovenčiny pred inými jazykmi je ešte zjavnejšia napríklad v súkromí, keďže zákon nehovorí o tom, či tá prednosť platí len na verejnosti či v úradnom styku.
Čeliť tomuto stavu silou-mocou, zošnurovať a obmedzovať ľudí spleťou paragrafov, systémom obmedzení a následných výnimiek, alebo ich mýliť paragrafmi, ktoré sú nevynútiteľné, nemá zmysel. Je zbytočné mať v zákone veci, ktoré nevieme skontrolovať, nehovoriac o tom, že by mali byť za ne aj pokuty, a preto je lepšie takéto ustanovenia z neho odstrániť. Návrh, pod ktorý sa plne podpisujem, je prejavom snahy o slobodu, ktorá je súčasťou aj môjho hodnotového pohľadu na svet. Preto spoločne s ďalšími spolupredkladateľmi (parafrázujúc dávnejšie vyjadrenie Petra Osuského) verím, že u všetkých triezvo zmýšľajúcich ľudí sa náš návrh nemôže stretnúť s ničím iným než hlbokým porozumením.
